Mikulov 2011

CEIjyr** 120 km- Mabruk a Elpas

22.-24.7.2011, Mikulov, Česká republika

Do Mikulova s očakávaním aj s obavami, alebo ako sme dopadli spolovice úspešne… Piatkové ráno, čas do odchodu ubehol ako inak- rýchlo, no tentokrát sme mali pred sebou len okolo 100 kilometrov cesty, takže odpadli stresy zo zabudnutých vecí, časť nášho týmu dorazila až v sobotu. Koníky sme ubytovali nečakane v stajni hneď pri parkovisku s karavanom, takže celé obskakovanie šampiónov sa značne zjednodušilo. Veteriny prebehli bez problémov, teda bez zdravotných. V Mabkovom FEI pase je konečne zakreslený správny kôň, chvalabohu. Opeletačiek so slovenkým systémom evidencie a  s ľudmi čo robia to, čo nevedia a nerobia čo majú sme mali už dosť… Každopádne už je všetko ako má byť. Pohodová atmosféra v spoločnosti stajňových kolegov z Fiakeru Marianka sa niesla až do večera. Vlastne pre niektorých až takmer do rána, to sa však netýkalo nás, jazdcov, spolu s Micou a Aďou, ktoré rovnako v sobotu štartovali, sme zaľahli skoro.

Odštartovali sme medzi poslednými, pri toľkých kilometroch sa nie je kam ponáhľať a víťazstvo nebolo našou prioritou. Tu prišli na rad presne tie obavy, s ktorými som sa už prihlasovala, a držali ma celý čas. Vinohrady. Poľné cesty. Hlina a dážď (posledné dva týždne naozaj riadny) rovná sa blato. Hore, šmýkame sa, dole, šmýkame sa. Tak so si to predstavovala. Tak to bolo minulý rok, teraz to vyzeralo rovnako. Našťastie sa ale počasie nad nami zľutovalo a prestalo pršať už v piatok, dopredu teda môžem povedať, že terén každým kolom vysychal. Trať bola, podľa očakávania, primerane kopcovitá, žiadne krkolomné ,,stúpaky“, len rovný terén tvoril minimum a zvyšok všetko zvlnené, krásna príroda, polia a lúky, balíky slamy rovnomerne rozmiestnené po žltom poli… Ach. Opäť som si raz uvedomila, ako strašne by ma nebavilo krúžiť v kuse na jazdiarni, prípadne na pretekoch čakať na svoju chvíľku na kolbisku. Vytrvalosť. Dlho a ďaleko.

V pohode a príjemnom tempe, chvíľkami sami s Dominikou a Mabrukom, občas s inými dvojicami sme absolvovali prvé, druhé aj tretie kolo. Kone sa správali naozaj elitne, tak ako to vedia len na pretekoch. Rástol vo mne ten úžasný pocit, s pribúdajúcimi kilometrami a stále viac citeľnou únavou, keď sa blížime k cieľu a už len krôčik nás delí od vysnívanej méty. V tejto chvíli, s 90 kilometrami v nohách bol Mabruk odkázaný na re-check, kvôli chodom. Počas prestávky sme už vedeli, že niečo nie je v poriadku a Elpas (mal pred sebou povinný re-check) asi bude štartovať do posledného kola sám. Veterina to potvrdila, zatiaľ čo čokoládku sme sedlali a pripravovali na posledných tridsať kilometrov, sýrsky kolega absolvoval cestu na Brnenskú kliniku s podozrením na poškodenie šlachy. Neviem kto, alebo čo nás v tento deň strážilo, ale veľká vďaka za to. Elpas napriek mojim obavám, že stratí predošlú chuť do pohybu, vzhľadom nato, že má ísť sám, vyštartoval akoby ešte nebežal a rovnako aj pretek dokončil. Dokonca sa nám v posledom kole podarilo predbehnúť rakúsku jazdkyňu, no napokon aj tak skončila pred nami, kedže naháňať sme sa nechceli, nechali sme ich, nech si zase odbehnú tam, kde boli. Mabruk má šlachu v poriadku, jednalo sa najskôr o staré zranenie, ktoré sa ukázalo pri záťaži. Nič vážne. Záverečná veterina môjho malého šampióna potvrdila, že napriek tomu, že to boli naše prvé preteky v ťažšom teréne, zvládol to skvele.

Elpas v tempe 13,5 km/h úspešne dokončil 120 kilometrov v Mikulove na 4.mieste a ja som naňho právom hrdá. Je to skvelý kôň.

V závere ĎAKUJEM.

Elpasovi- za to, aký je úžasný.

Maminke- za pomoc, servis, podporu a za finančné prostriedky. Bez toho by to nešlo.

Dušanovi, Radke, Lenke, Janovi a Mime- za pomoc, servis a podporu.

Kleinovcom a Mišovi- za servis a odvoz.

Ocinovi- predovšetkým zato, že mi kúpil koňa.

 

výsledy na www.vytrvalost.com